Je dobré si uvědomit, že to co platí dnes, nemusí už zítra.
A platí to všeobecne, trebárs aj v otázke hodnotového nastavenia? Za určitých okolností, určite áno. Trebárs, ako vo filme W. Allena, „Polnoc v Paríži“.
Začal som týmto zrelativizovaním dokonca aj kultúrneho nastavenia najmä z dôvodu súčasnej situácie v podnikaní, ktorá praje schopnosti rýchleho prispôsobenia sa. A nielen v oblastiach akými sú marketing, či stratégia, ale aj hodnotového nastavenia.
Vlády v krajinách EU začínajú vykazovať znaky totalitarizmu, ktorý sa však deje účelovo na základe stavu, ktorý nás ovplyvňuje už takmer rok.
V „katastrofickom“ čase nastupujú na rýchlo mechanizmy štátu, ktoré mnohokrát predbiehajú ústavné zákony, resp. bežné zabehané postupy. Demokratické zriadenie, ktoré sa aj v štáte snažilo napodobiť horizontálne riadenie sa zo dňa na deň mení na vertikálne. Neraz silno autokratické. Príkladom môže byť aj stredná Európa.
Manažéri firiem na tieto rýchle zmeny fungovania štátu nie sú pripravení. Pokiaľ nepracovali dostatočne z rizikami, môže to byť pre nich kultúrny šok. A tak sa voči nemu postavia, alebo ho vytesnia. Čo to znamená v praxi? Napríklad obchádzanie nariadení vlády o obmedzení podnikania. Mnohé firmy sa obracajú na rýchlo na právnické kancelárie, alebo jednoducho idú proti aj napriek možným finančným postihom.
Cestou je skôr vedieť sa prispôsobiť. Ak sme už vo firme nepracovali doteraz poriadne s rizikami, už to na rýchlo nedobehneme. Berme to ako status quo na nejaký prechodný čas. A žiaľ aj s kultúrnym nastavením sa budeme musieť naučiť narábať, ako s procesom meniacim sa v čase rýchlejšie, než je písané v manažérskej literatúre.
Viac razy som písal, že z tejto situácie môžeme vyťažiť. Je to kríza, ako každá iná. Čo nás doteraz naučila?
Že je napríklad úplne zbytočné mať vlastné veľké budovy, ak v nich nikto nie je a my platíme veľké nájmy a poplatky za energie. Ďalej, že naši ľudia môžu pracovať aj z domu, z auta a pod. Že naši ľudia musia byť tí, ktorí sa tiež vedia rýchlo prispôsobiť. Že ostanú na pomyselnej lodi, aj keď obrazne povedané, okolo plávajú veľké ľadové kry. A my presne nevieme, koľko sa toho ešte skrýva „pod hladinou.“ Teda, že naši ľudia majú pomerne vysokú toleranciu k neistote a že „nevyhoria“ doma pred monitorom. Že im ostáva tá „japonská“ sebamotivácia. A že keď kríza pominie, budú vedieť pracovať v nových podmienkach. A že napríklad v tejto dobe prinesú myšlienku, ktorá firmu vylepší…
A film „Polnoc v Paríži“ de facto tiež je o náhlej zmene, ktorej sa dá prispôsobiť a ešte z toho aj niečo získať…
Foto: archív autora, /obal DVD od spol. magic Box, a.s./
