Status quo: hodnota stavu věcí. Něco, co má za určitých podmínek známky neměnnosti.
Náš vzťah k dosiahnutiu určitej úrovne stavu vecí je určujúci hlavne pri zmluvných vzťahoch, či už obchodných, /napr. kolektívna zmluva/, lebo aj občianskych, /napr. predmanželská zmluva./
Status quo je pre nás niečo, čo sme v minulosti dosiahli a preto, ak sa púšťame do zmeny, chceme onen stav zachovať a meniť veci až mimo neho. Inak povedané, status quo je pri možných zmenách zmluvných vzťahov, alebo pri klasických jednaniach a vyjednávaniach niečo, čo chceme za každú cenu zachovať.
Opäť sa nám tu začnú vynárať kategórie, akými sú risk, istota, bezpečie, pocit výhry a pod.
Pri tom ako sa púšťame do vyjednávania bude pre nás narušenie doterajšieho stavu vecí vždy určitým nepomerom: v duchu, ak ja ustúpim, tak zákonite strácam a druhá strana získava. Nemusí to tak byť.
Ako však dosiahnuť konsenzus a výhru na oboch stranách pri zdanlivom rozbití status quo? Čo tak hľadať najprv konsenzus v tom, čo obe strany stratia a až následne v tom, čo získajú.1 Chyba sa robí práve v tom, že strany sa najprv upnú na definovanie si zisku, alebo výhody. A potom je dôležitá úprimnosť. A je vôbec možná pri stratégiách, ktoré nerátajú s výhrou na oboch stranách? Pri nich pravdepodobne nie.
Najvhodnejšie a zároveň výhodné pre obe strany bude, ak svoje status quo, alebo status quo zo svojho pohľadu podlezú a začnú sa pozerať na veci novou perspektívou bez upínania sa na dosiahnutý stav vecí ako na niečo nemenné. A potom bude vhodné sa na veci pozrieť optikou druhej strany.
Inak povedané nikto nechce prísť o to, čo už dosiahol, teda určitej výhody. Ale málokto sa zapodieva novými výzvami, možno výhrami pre obe strany. A tak status quo už ďalej nebude mantrou, ale skôr výzvou.
- Kahneman, D., „Myslenie rýchle a pomalé. Bratislava: Aktuell, 2019.
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Chance Agrella,
