Čítal som nedávno zaujímavú knihu o procese rozhodovania sa (Jonah Lehrer, Jak se rozhodujeme), kde sa v jednej stati autor zaoberal napätou situáciou počas letu lietadla.
Autor, profesor neurológie, sa na problém rozhodovania sa v stresovej situácii pozerá z pohľadu svojho odboru, teda biológa- neurológa. Opisuje, ako je pri rozhodovaní sa dôležitá oblasť prefrontálneho kortexu a ako je v takýchto situáciách, na druhej strane, menej dôležitá úloha lumbálneho systému, teda oblasť emócií.
Na spomínanom lete lietadla, vedel kapitán v rozhodujúcich momentoch potlačiť emócie a triezvo uvažovať a tak mohla vzniknúť stratégia bezpečného pristátia lietadla v rekordne krátkom čase. Stratégia bola natoľko racionálna, že sa podarilo, aj napriek nefunkčnej hydraulike, zachrániť mnoho pasažierov a núdzovo pristáť.
Čo je však dôležitejšie na tom celom a čo bolo v dôležitosti akoby ešte nad oným rozhodnutím sa pilota?: Kultúra organizácie. V tomto prípade kultúra danej leteckej spoločnosti a potom kultúra malého tímu lietadla, ktorá viac-menej zrejme kopírovala korporátnu kultúru. Vyzerá to tak, že kultúra v danej leteckej spoločnosti mala za popredné hodnoty invenciu ľudí, tímovú prácu, ale aj vysokú osobnú zodpovednosť, vysoké kompetencie atď.
Spomínam si na iný prípad leteckej nehody, kde sa pilot rozhodoval sám, avšak bez dostačujúcej miery kompetencií. Kopilot a ani technik sa nezapojili do stratégie a tak vzniklo nesprávne rozhodnutie, čo malo za následok tragédiu. Na nej sa podpísala predovšetkým kultúra. Mladší členovia sa neodvážili oponovať pri rozhodovaní sa kapitána, ktorý ním bol hlavne kvôli odslúženým rokom. V tomto prípade by tak dôležitý prefrontálny kortex, pri rozhodovaní sa, zrejme nepomohol. Bez podpornej kultúry nám vysoká miera racionality pri rozhodovaní sa v hraničných situáciách nemusí pomôcť.
Zdroj titulního obrázku: Flickr, Kris Krug (Licence Creative Commons)
