Často počúvam, že už cesta je cieľ.
Nie, cieľ je cieľ a cesta je stratégia. Pokiaľ máme na mysli organizáciu, resp. firmu, alebo spoločnosť. A bude jedno, či je štátna, polo-štátna, alebo privátna. Áno, bezpochyby, cesta môže byť cieľom, ale doslova iba pri cestovaní.
Pokiaľ sa manažment zhodne na tom, že cesta bude v ich prípade cieľom a ešte to budú pokladať aj za cnosť, pravdepodobne nebudú mať vypracovanú stratégiu a tak iba tápajú a aby mali istotu a vedeli to tápanie uchopiť, prehlásia, že vlastne pre nich cesta je cieľ. A tak, obrazne povedané, iba cestujú a cestujú a nevedia kam. Ak sú na pomyselnom mori, tak ostrov, či väčšiu pevninu nevidia, je totiž v nedohľadne a vlastne ani nevedia, ako by tá pevnina mala vyzerať. A aj keby tam doplávali, čo bude potom? Čo tam akože budú robiť? Pôjde v ich prípade o „Ameriku“, alebo iba malý nevýznamný ostrovček kdesi v Pacifiku…?
Nebudú pripravení na pevninu. Na podmienky, ktoré tam panujú.
Takto to vyzerá v organizácii, ktorá iba cestuje a má z toho dobrý pocit. Čo to však bude znamenať pre organizáciu? Žiadna udržateľnosť, žiadna pridaná hodnota. Inak povedané, to cestovanie vo firmách, ktoré je aj cieľom, končí minutím paliva v podobe zmyslu toho, čo sa robí. Námorníci, alebo skôr cestujúci, (pracovníci) stratia postupne zmysel vo veslovaní, resp. točení kormidlom raz napravo, inokedy naľavo…A to je katastrofálne, fatálne riziko, ktoré sa neuriadi samé, ale už ani posádkou.
Čo som tých chcel povedať?, že manažment, ktorý toto prehlasuje odkrýva vlastne svoju slabosť a konkurencia má na takéto prípady veľmi dobrý sluch. Razom sa konkurencia mení na pirátov a banditov, ktorí pomyselnú loď obsadia aj s posádkou a dajú neserióznu ponuku, ktorú, nič iné neostáva, bude žiadúce podpísať. A tak nastáva nechcená fúzia a nič už nie je ako predtým. Naozaj to chcete, cestovatelia, vo firmách?
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh,
