Také každodenně narážíte na skutečnost, že se to všechno kolem vás jaksi neúměrne sproblematizovalo a je to stále složitější?
Zoberme si už len takú komunikáciu s úradmi, teda so štátom. Áno, štát nám vraví: už nemusíte nikde chodiť, vybavíte všetko z pohodlia domova. No o oké pohodlie ide, keď na to, aby ste pohodlne komunikovali so štátom, musíte mať trpezlivosť, výborné počítačové znalosti, dosť času, a prichystané podporné doplnky voči stresu…
Na Slovensku, neviem, ako v Česku?, máme občianske preukazy s čipmi. Teda nie všetci, ale ak chce niekto komunikovať so štátom elektronicky je to podmienka, aby sa vedel prihlásiť na web Slovensko.sk. Musí si však k tomu stiahnuť niekoľko aplikácií. Okrem iného aj aplikáciu na elektronický podpis. A v tom momente začína náročnejšia časť procesu, kedy si pokladáte básnickú otázku s miernou iróniou: „Už to zložitejšie nemohli vymyslieť?“
A de facto, všetko okolo nás, na prvý pohľad a počutie, že vraj zjednodušenie fungovania, komunikácie, platieb atď, sa stáva nechtiac, možno chtiac, zložitejším. Okrem už spomínanej komunikácie so štátom cez Slovensko.sk, je to napríklad každodenné parkovanie. Áno sú parkomaty, ale platba je obmedzená iba na bankové karty, a keď vám slnko svieti na display, nemáte šancu to vidieť.
No dobre, povieme si, začiatky, to sa obrúsi a bude to fungovať. Skúsme však ísť ďalej a skúmať, prečo tomu tak je, ak si odmyslíme predstavu, že sú to iba začiatočnícke nedostatky. Pripadá mi to všetko, ako v Havlovej hre „Vyrozumění“,kde sa komunikovalo pomocou jazyka Ptydepe…a zároveň máte dojem, že ste sa ocitli v paralelnom svete, v akomsi matrixe.
Podprahovo si škodíme a nie sme empatickí. Ocitáme sa v zložitom svete Aspergerovskej komunikácie na spôsob E. Muska. Možno sa iba približujeme v komunikácii robotom, ktoré sme si sami vytvorili. Nielenže sa humanoidní roboti majú čo najviac podobať na nás, ale zároveň, a to je zaujímavé, možno podprahovo sa snažíme my napodobovať robotov…
Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Jack Moreh ,
